Plánované akcie

Srbsko

Slovensko

Srbské noviny

Internetové noviny

Srbské rádiá

Venujte 2% z dane

Prameň nádeje

Srbské centrum

Novinky
 

Slovensko chce počúť pravdu

Dvadsaťročná informačná izolácia je prelomená

 

V stredu podvečer zorganizovala Slovensko-ruská spoločnosť na bratislavskom Námestí SNP zhromaždenie občanov, ktoré si kládlo za cieľ prelomiť „bariéru mlčania o etnickej čistke, ktorá sa v súčasnosti deje v Kosove“, povedal v úvodných slovách predseda Slovensko-ruskej spoločnosti Branislav Fábry a dodal: „Toto zhromaždenie je za právo na bezpečný návrat do Kosova! A nie je namierené proti príslušníkom albánskej národnosti v Kosove.“ Čestné miesto medzi rečníkmi patrilo primátorovi srbskej časti Kosovskej Mitrovice Dragiša Vlaškovičovi.

 

 

„Napriek mediálnej ignorácii“, – povedal tiež B. Fábry, „v Kosove prebieha etnické násilie voči menšinám, najmä voči kosovským Srbom a Rómom. Z údajov ÚNHCR, ako aj z údajov mimovládnych organizácií vyplýva, že z Kosova od roku 1999 muselo utiecť skoro štvrť milióna „nealbáncov“, prevažne Srbov a vyše 30 tisíc Rómov. Fakt, že kosovskí Rómovia zutekali z oblastí, kontrolovaných albánskou UCK a jej spojencami, a schovali sa pod ochranu srbskej vlády, už samotný o niečom svedčí.“  

 

Aj ďalšími slovami rečníci potvrdili, že toto zhromaždenie malo pozitívny humanistický charakter pretože vyslovilo požiadavku na zastavenie etnického násilia voči Srbom, Rómom a ďalším menšinám a realizáciu práva na bezpečný návrat utečencov. „Zdôrazňujem bezpečný návrat“, zopakoval B. Fábry.

 

Poznamenajme, že doterajšie pokusy o návrat sa skončili neslávne. Nepomohlo ani to, že bezpečný návrat utečencov do Kosova požadovala aj rezolúcia BR OSN č. 1244, ktorá zakončila vojnový konflikt medzi NATO a Juhosláviou v roku 1999. A hoci bezpečný návrat podporujú aj mnohé medzinárodné dokumenty, „bezpečný návrat“ utečencov do Kosova je obzvlášť nebezpečný.

 

„Smutné je aj to, že inštitúcie, ktoré sa podieľajú na správe Kosova, sa pokúšajú tieto fakty trvalo ignorovať. Všetci si pritom pamätáme, že v roku 1999 Severoatlantická aliancia porušila suverenitu Juhoslávie s odôvodnením, že ide o právo na návrat albánskych utečencov do Kosova a o vytvorenie multietnického Kosova.

Ako však vyzerá Kosovo dnes? Je menej multietnické, než bolo v roku 1999. Väčšina Kosova je etnicky vyčistená od Srbov a väčšina príslušníkov srbskej menšiny bola vyhnaná. Ideál multietnického Kosova zostal dávno zabudnutý a preto ho treba opakovane pripomínať! Žiaľ, tí, ktorí by požiadavku multietnického Kosova mali pripomínať, nič také nerobia.  

 

Väčšina mimovládnych organizácií, zameraných na ľudské práva a tzv. mienkotvorné médiá o situácii v súčasnom Kosove mlčia. A ako vôbec nazývajú tieto mienkotvorné médiá trvajúce násilie v Kosove? Fakt, že väčšinu srbského etnika už z Kosova vyhnali nazývajú „stabilizáciou Kosova“!

 

Mnohé médiá hovoria aj o demokratizácii Kosova a pritom ignorujú vyhnanie väčšiny príslušníkov nepohodlných národnostných menšín.

 

Toto pokrytectvo treba kritizovať. …a súčasne bojovať proti hrubému porušovaniu ľudských práv utečencov“, povedal v závere svojho vystúpenia predseda Slovensko-ruskej spoločnosti.

 

 

Na mítingu vystúpil Dragiša Vlaškovič, primátor srbskej časti mesta Kosovská Mitrovica, ktorý sa v prvom rade poďakoval vedeniu mestskej časti Bratislava Ružinov za oficiálne pozvanie a zhromaždeným, že sa tohto podujatia zúčastnili.

 

V ďalšom urobil to, čo v posledných rokoch robí každý Srb keď sa stretne so Slovákmi. Poďakuje sa vedeniu nášho štátu, že neuznalo Kosovo, ako samostatný štát.

 

Súčasnosť srbského ľudu Kosova, to je boj za jeho zotrvanie na svojom území, povedal srbský hosť a zvýraznil: „Bojuje, aby prežil, bojuje, aby si obhájil svoje inštitúcie.“

 

V ďalšom Dragica Vlaškovič potvrdil slová B. Fábryho pretože povedal, že „Inštitúcie Európskej únie, inštitúcie z Kosova a Metochije neurobili nič, aby sa aj to málo, čo sa doteraz vrátili, cítili bezpečne. Spôsob a práca týchto inštitúcií je bezvýznamná!“.

 

 

 

 

„A čo si myslí o situácii predseda Srbov na Slovensku“, opýtal sa Stane Ribiča moderátor zhromaždenia Ján Čarnogurský.

 

„Srbi, ktorých v súčasnosti v Kosove a Metochiji žije ešte asi 115 tisíc, sú poslednou baštou pravdy. Nielen tej, ktorá sa týka Srbov! Ale Slovákov a všetkých národov, ktorým sa sila vnucuje namiesto práva“, povedal a obrátil sa na zhromaždených. „Vy, ktorí žijete necelých 250 km od Srbska, ani neviete, ako málo informácií dostávate o tamojších udalostiach. Nehovoriac o tom, že aj to málo je z väčšej časti nepresné, lživé a neúplné.

 

Hovorí sa, že médiá nie sú cenzurované. No toto je mylné tvrdenie. Dnes je väčšia cenzúra, ako pred dvadsiatimi alebo tridsiatimi rokmi!

 

Žiaľ, ani občania Srbska nemajú pravdivé a objektívne informácie. Z dôvodu, že  aj v Srbsku sú médiá v rukách zahraničných záujmových skupín, ktoré práve ich prostredníctvom z nás robia prísne kontrolovaných moderných ekonomických otrokov.“

 

„Na záver sa chcem poďakovať vláde slovenskej republiky, ktorá neuznala Kosovo, ako štát. Rovnako aj slovenskému národu, ktorý po stáročia preukazuje srbskému národu svoje úprimné priateľstvo“, zvýraznil za potlesku prítomných Stane Ribič  

 

 

 

x x x

 

 

 

V rámci oficiálneho programu sa ako posledná k zhromaždeným prihovorila vedúca Klubu Arbat pri Slovensko-ruskej spoločnosti Larisa Plechanova.

 

„Niet na svete žiadna iná krajina, podobná Kosovu a Metochije, v ktorej by sa na takom malom území nachádzalo také veľké množstvo chrámov a kláštorov. Veď už sám názov „Metochija“ sa do slovenčiny prekladá ako „cirkevná pôda“. A toto je naozaj starobylá kresťanská a svätá pôda.   

 

V niektorých mestách Kosova a Metochije zostalo len pár pravoslávnych veriacich. Sú síce odvážni a neohrození, no predsa sa premenili na vyhnancov vo vlastnej domovine. Sú to však oni, ktorí nedovolia, aby na tejto starobylej kresťanskej pôde Kosova a Metochije zhasla sviečka Pravoslávia.

 

Na kosovskú otázku by sa dalo pozrieť z dvoch uhlov, povedali by možno aj niektorí z tu prítomných. Sú to tí, ktorí zo svojej ľudskej podstaty odstránili pojmy „národná kultúra“, „viera“ a „česť“ a zamenili ich za mantru globalizácie, tolerantnosti a svetoobčianstva.

 

No, neviem. Predstavte si, že jeden z vašich susedov v paneláku bude s vami spolunažívať v mieri a neskôr, keď sa obklopí deťmi a tie ešte aj svojimi deťmi, čiže keď sa táto rodina stane mnohopočetnejšou, ako vaša, tak presne vtedy si tento mierumilovný sused začne uplatňovať nárok na váš byt. Verbálne dokonca ani nebude proti, aby ste v ňom zostali bývať, no iba niekde v kútiku pri toalete, či pod schodmi, ako Harry Potter – ibaže v skutočnosti sa bude usilovať, aby sa tu váš pobyt stal neznesiteľným. A na vaše spravodlivé rozhorčenie si ako svedkov povolá celý dom – že pozrite – agresia, utláčajú…!!!“

 

„Kosovo je srdcom Srbska – hovoria nám Srbi a toto nie sú len slová, uviedla ďalej Larisa Plachanova, „Kosovo je aj kolískou srbskej štátnosti, srbskej duchovnosti, Srbi tu majú aj najväčšiu svoju svätyňu – Kosovo pole. Práve na ňom divokí pešiaci, vyrastení podľa legendy na krvi preliatej v roku 1389 v Kosovskej bitke, predurčili nielen pozemský, ale aj metafyzický osud kosovského ľudu.

 

Hovorí sa, že kniežaťu Lazarovi sa pred bitkou počas modlitby zjavil anjel a opýtal sa, čo si vyberie: pozemské a či nebeské kráľovstvo? Knieža si vybral nebeské a teda, ako sa spieva v starodávnej piesni: „Pozemské je len dočasu, a nebeské naveky…“  

 

 

 

x x x

 

 

 

Na záver zhromaždenia sa moderátor podujatia Ján Čarnogurský opýtal kto z prítomných si želá tiež vystúpiť.

 

Prvým bol muž, ktorý sa predstavil ako Peter Blhovič a zaspomínal si na ťažké obdobie občianskej vojny v Juhoslávii, na všetko to strádanie, ktoré vraj doteraz nevie pochopiť a zmieriť sa s ním. „Ja som vtedy skoro plakal, nechcel som uveriť, kam socialistický štát – Juhoslávia – vtedy dospela. Predstavte si, že by sa to stalo u nás, že by sme sa zabíjali s Čechmi…!“

 

Ďalším diskutujúcim bol mladý muž, predstavil sa ako Marek Rusiniak. „Pred pár rokmi som navštívil Kosovskú Mitrovicu a Gračanicu. Keď si na to dnes spomínam, tak ma prechádza mráz po chrbte. Predstavte si, takýto príbeh.

 

Jedného dňa prídu vojaci KFOR, čo vás majú chrániť, vyvedú vás zo svojich domov a niekam vás odvezú. Lenže medzitým umožnia bande ľudí zdemolovať a vypáliť váš nechránený dom. Čiže ak sa tam aj chcete potom vrátiť a opraviť to, tak vojaci KFOR vás už nechránia, len vás odvedú preč, aby sa náhodou niečo nestalo.“

 

Marek Rusiniak pridal ešte aj ďalšie príbehy. Jeden, ako uniesli 12 ročné srbské dievča a odvtedy ho nikto nevidel, druhý, ako zastrelili ďalšie na ulici priamo z idúceho auta…

 

„Predstavte si, že ľudia v Kosove žijú v neustálom strachu, v podstate žijú ako v koncentračnom tábore, na pár metroch štvorcových v unimobunkách a nikto, okrem nejakých dobročinných organizácií, im nepomáha. No a všetka humanitárna pomoc pritom ide niekde inde…“, ukončil svoje vystúpenie mladý muž.

 

„Aj z týchto slov vidíte, že naše zhromaždenie, hoci je na počet skromné, má hlboký zmysel“, povedal Ján Čarnogurský a udelil slovo mimoriadne záslužnej bojovníčke za práva Srbov Ive Vranskej Rojkovej, ktorá bola v roku 1999 „zástupkyňou šéfredaktora jediného média, ktoré otvorene informovalo o tom, čo sa robí v Juhoslávii (a podala srbskému hosťovi dve titulné vyobrazenia novín ZMENA z prvého a z 50-teho dňa protestu.). O bombardovaní, o vraždení detí a o bezohľadnom ničení národného majetku.

 

Chcem pánovi starostovi (srbskému) povedať, že hoci naše oficiálne médiá o tom neinformovali, tu v Bratislave 77 dní chodila demonštrácia. Kričali sme o slobode, idúcich sme každý deň informovali, čo sa stalo, koľko mŕtvych, čo sa zbombardovalo…“.

 

„Aj keď vláda (M. Dzurindu) dovolila prelety (lietadiel NATO cez naše územie), tak 65 percent obyvateľstva bolo proti!“, – touto výraznou bodkou ukončila svoje vystúpenie aj posledná diskutujúca.

 

 

 

x x x

 

 

 

Na záver tohto zhromaždenia prítomní aklamačne schválili návrh listu, ktorý bude doručený slovenskej vláde.    

 

 

 

Otvorený list vláde Slovenskej republiky

 

 Vážený predseda vlády SR, vážení členovia vlády SR!

 

 Tento list píšeme ako jednotlivci, ktorým záleží na ľudských právach, humanitných hodnotách a na odstránení etnickej nenávisti v Európe. Predovšetkým zdôrazňujeme, že oceňujeme postoj vlády Slovenskej republiky, ktorá patrí medzi tie vlády v Európskej únii, ktoré odmietajú vidieť situáciu v súčasnom Kosove jednostranne.

 

Domnievame sa však, že situácia v súčasnom Kosove je veľmi vážna a najmä v otázke menšinových práv absolútne neúnosná. Z údajov UNHCR, ako aj z údajov viacerých mimovládnych organizácií, vyplýva, že z Kosova od roku 1999 pred etnickým násilím utieklo skoro štvrť milióna ne-Albáncov, prevažne Srbi, ale aj viac ako 30 000 Rómov. Len nepatrný počet z týchto utečencov a tzv. vnútorne vysídlených osôb mal možnosť bezpečne sa vrátiť do Kosova. Tí, ktorí sa o návrat do Kosova usilujú, sú vystavovaní rôznym šikanám a násiliu. Právo na bezpečný návrat osobám vyhnaným z Kosova pritom zaručujú mnohé medzinárodné dokumenty, najmä rezolúcia BR OSN 1244 (1999), ktorá viedla k skončeniu vojny medzi Organizáciou Severoatlantickej zmluvy a Juhosláviou v roku 1999. 

 

       

 

Vzhľadom na uvedené vyzývame vládu Slovenskej republiky, aby:

 

1. požadovala na rokovaniach inštitúcií Európskej únie a Organizácie Severoatlantickej zmluvy bezodkladnú a efektívnu realizáciu práva na bezpečný návrat príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín, ktorí po roku 1999 museli utiecť pred etnickým násilím z Kosova, 

 

2. pripomínala na rokovaniach inštitúcií Európskej únie a Organizácie Severoatlantickej zmluvy požiadavku “multietnického Kosova”, ktorú tieto organizácie hlásali v čase vojnového konfliktu s Juhosláviou v roku 1999 a ktorá je dnes odstraňovaná vyhnaním veľkej časti srbského a rómskeho obyvateľstva z Kosova,

 

3. podmieňovala na rokovaniach inštitúcií Európskej únie akúkoľvek zmenu pozície Európskej Únie v otázke statusu Kosova významným nárastom počtu navrátivších sa príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín, ktorí po roku 1999 museli utiecť pred etnickým násilím z Kosova.

 

       

 

V Bratislave, 22. mája 2013 

 

Účastníci zhromaždenia za práva utečencov z Kosova

 

Za správnosť: 

 

(Podpisy)

 

 

 

Záverečná poznámka

 

Ak na začiatku uvádzam, že dňa 22. mája 2013 sa na Námestí SNP v Bratislave prelomila informačná izolácia o osudoch kosovských Srbov, Rómov… a o Srboch vôbec, tak to viem podložiť aj ďalším faktom.

 

Ešte v priebehu trojdňovej návštevy dostali naši srbskí priatelia okamžité pozvanie do Česka. Českí vlastenci im navrhovali, aby z Bratislavy putovali rovno k nim. Nehovoriac o tom, že k pozvaniu ružinovského starostu sa začínajú pripájať aj mnohé mestá zo slovenských regiónov.

 

Vladimír Mikunda, snímky autor