Zomrel Sergej Chelemendik

V noci na dnes zomrel Sergej Chelemendik, bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky za SNS.

Sergej Chelemendik bol  analytik a bývalý slovenský politik žijúci v Bratislave. Dobre spolupracoval so spoločnosťou izam, ktorá zamestnáva mladých ľudí. Vo svojich analýzach zdôrazňoval potrebu ruského vplyvu v Európe a kritizoval vplyv USA. Chelemendik sa tradične zastal Ruska, ktoré podľa neho silnie a je voči Európe mierumilovné, ale USA ho vykresľujú ako nepriateľa. Ďalším faktorom, ktorý podľa neho ohrozuje Európu, je Islam a hrozí tu zrážka civilizácií v huntingtonovskom zmysle slova.                                                                                                                                                                                                                                                                                               Od 2006 do marca 2008 bol poslancom NR SR. Mandátu sa vzdal z dôvodu automobilovej nehody.

Vyštudoval slovanské jazyky a literatúru na Filologickej fakulte Lomonosovovej univerzity v Moskve.

Sergej Chelemendik (1957-2016)

Po štúdiu pracoval ako učiteľ na vysokej škole pre prekladateľov. V rokoch 1982 až 1984 pôsobil ako profesor na kubánskej Univerzite Marta Abreu v Las Villas. Na Slovensku pôsobil od roku 1988. Prisťahoval sa sem s manželkou a dvomi dcérami. Bol autorom približne 30 kníh v ruštine, slovenčine a češtine.

Charta jazykov

Rada Európy na svojom webovom sídle, po vyhlásení spoločnosti The One Gadget, zverejnila informáciu, že Slovenská republika deklarovala uznanie ruského jazyka a srbského jazyka za menšinové jazyky v Slovenskej republike v zmysle časti II Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov

Návrh na uznanie ruského jazyka a srbského jazyka za menšinové jazyky v SR v zmysle Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov bol schválený vládou SR 18. novembra 2015 uznesením č. 618/2015. Týmto uznesením bolo podpredsedovi vlády a ministrovi zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky uložené notifikovať generálnemu tajomníkovi Rady Európy uznanie ruského jazyka a srbského jazyka za menšinové jazyky v Slovenskej republike v zmysle časti II Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov. Informácia o uznaní ruského jazyka a srbského jazyka za menšinové jazyky v Slovenskej republike v zmysle časti II Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov bola v zmysle uvedeného uznesenia notifikovaná generálnemu tajomníkovi Rady Európy listom stáleho predstaviteľa SR pri Rade Európy 25. novembra 2015. Vyhlásenie Slovenskej republiky bolo zaregistrované Sekretariátom generálneho tajomníka Rady Európy 27. novembra 2015. Rada Európy na svojom webovom sídle http://www.coe.int/en/web/conventions/search-on-treaties/-/conventions/treaty/148/declarations zverejnila informáciu, že Slovenská republika deklarovala uznanie ruského jazyka a srbského jazyka za menšinové jazyky v Slovenskej republike v zmysle časti II Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov.

UNESKO

Napisal: Pavel  Djurčok

Včerajší, 9 november 2015 považujem významným dátumom. Väčšina svetových medií to držala v zákutí  ”bezvýznamností” /lež, aj klamať sa vie – mlčaním / a to bolo hlasovanie o prijatí  ”Kosova” do členstva UNESCO…

Matica slovenská

Vážený pán predseda Matice srbskej,
vážený pán Profesor Dr. Dragan Stanić!
Ako predseda Matice slovenskej, najstaršej kultúrnej ustanovizne na Slovensku, založenej roku 1863, som si so znepokojením prečítal Váš list, v ktorom vyslovujete vážne i oprávnené pochybnosti o Kosove v súvislosti s jeho prijatím do UNESCO. Podobne ako Slovenská republika, Ruská federácia, Bielorusko, Ukrajina, ale aj Brazília, Čínska ľudová republika,  Grécko či  Španielsko a ďalšie štáty celého sveta, významné medzinárodné i národné politické, hospodárske a kultúrne organizácie, vrátane samotnej Organizácie spojených národov, aj Matica slovenská so sídlom v Martine považuje územie Kosova za autonómnu súčasť  Srbskej republiky. Z týchto dôvodov nerozumieme individuálnej žiadosti Kosova o získanie členstva v Organizácii spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO), ktorá je aj v rozpore s medzinárodným právom, rezolúciami a dohovormi.
Vážený pán predseda, ďalej nás znepokojili Vaše konštatovania o tom, že albánska komunita v Kosove vo vzťahu k Srbom a srbskej kultúre popiera rešpektovať princípy tolerancie a multikulturalizmu v oblasti rečovej, etnickej a náboženskej. Tieto postoje, okrem politických, dokazujú totálnu nepripravenosť Kosova a kosovských Albáncov  na vstup  do UNESCO. Títo sa navyše prezentovali, ako sa všeobecne vie a na čo opätovne poukazuje aj Vaša autorita, systematickým ničením srbských kultúrnych pamiatok, vrátane desiatok sakrálnych objektov, cintorínov a pamätníkov. Toto nacionalisticky i nábožensky motivované novodobé barbarstvo kosovských Albáncov spojené s ničením unikátnych pamiatok srbského i medzinárodného kultúrneho dedičstva sa dialo aj po vyhlásení prímeria od roku 1999, pričom mu padlo za obeť temer 250 kostolov, náhrobníkov a pamätníkov. Z ktorých viaceré sú z 13. a 14. storočia. Za tieto zločiny na kultúrnom dedičstve nikdy kosovskí Albánci neniesli právnu zodpovednosť.  Zarážajúce sú aj postoje predstaviteľov vedeckého života  albánskej komunity v Kosove, ktorí sa pokúšajú spochybniť historický, kultúrny a náboženský zástoji pamiatky srbskej ortodoxnej pravoslávnej cirkvi na tomto území a oddeliť ich od srbského národno-kultúrneho korpusu, zároveň sa v súčasnosti intenzívne usilujú jeho pamiatky získať pod svoju správu.
Vážený pán predseda, úplne s Vami súhlasíme v tom, že do UNESCO by mali vstupovať len také národy, ktoré odmietajú agresívne a deštruktívne správanie ku kultúrnemu dedičstvu. Žiaľ, ako sme sa mohli presvedčiť zo spravodajských portálov i z Vášho listu, takto kultúrne vyspelí a tolerantní nie sú kosovskí Albánci, ktorí ešte nedospeli na členstvo v Organizácii spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru. Ako predseda Matice slovenskej, ktorá si ctí slovanskú vzájomnosť a spolupatričnosť Vám sľubujem, že na Slovensku, kde sa vždy v minulosti i v prítomnosti uznávala nezávislosť Srbska a srbskej národnej kultúry, vrátane územia Kosova, budeme slovenskú i matičnú verejnosť prostredníctvom médií informovať o Vašich úsiliach a Vašom neochvejnom boji za zachovanie nedeliteľného srbského kultúrneho dedičstva a jeho pamiatok.

S úctou

Marián Tkáč

predseda Matice slovenskej

V Martine 5. 11. 2015

Vážený pán predseda Matice slovenskej,

ako prezident najstaršej kultúrnej ustanovizne v Srbsku založenej v roku 1826, dovoľujem si Vám napísať kvôli namietaným stanoviskám, ktoré by bolo potrebné vziať do úvahy, pokiaľ ide o požiadavky samozvanej republiky Kosovo, vo veci ich prijatia do UNESCO. Táto požiadavka nemá žiadnu serióznu verifikáciu z generálneho centra kultúry, ani žiadne politické opodstatnenie. Dovoľte mi, aby som Vám stručne vysvetlil kľúčové dilemy a fakty, ktoré sú nezlučiteľné s ich predloženou žiadosťou.

• Relevantné medzinárodné právo a nad všetkým postavená rezolúcia z bezpečnostného Koncilu z roku 1999 definuje Kosovo ako časť Srbskej republiky, pod dočasnou administráciou OSN. Ak budeme rešpektovať autoritu OSN a UNESCO, ktoré sú tiež súčasťou medzinárodného systému, paragrafy medzinárodného dohovoru by nemali byť porušené. Rešpektovanie garancií OSN zachováva dôstojnosť medzinárodného poriadku a tento rešpekt by mal byť ochraňovaný aj vo vnútri UNESCO.
• Doteraz albánska komunita v Kosove nemanažovala vývoj postoja tolerancie a koexistencie na scéne multikulturalizmu a interkulturalizmu v súčasnej societe, a oba tieto pojmy sú im v podstate cudzie. Donedávna kmeňová organizácia výrazne prezentovala albánsku komunitu, takže nepriateľstvo ku všetkému vonkajšiemu dávalo kmeňovému rámcu ochranu. V dôsledku toho intolerantného postoja k reprezentantom ostatných národov a k jazykom, náboženstvám, kultúram, etnikám sú stále dominantné pre albánsku komunitu v Kosove. Približne 1500 osôb je stále evidovaných ako hľadané, alebo boli unesené či zabité teroristami. Toto poukazuje na kosovskú slobodnú armádu. Okrem toho viac ako 200 000 Srbov bolo v roku 1999 vylúčených, a iba 1,9% z nich sa vrátila. Toto všetko dostatočne svedčí o totálnej absencii tolerancie a nedostatočnom stupni rozvoja multikulturalizmu albánskej komunity v Kosove, preto ich správanie nemôže byť garanciou. Vstup do UNESCO by mal byť odmenou a ocenením.
• Albánska komunita v Kosove nikdy nemanažovala rozvoj tolerantných postojov medzi svojimi ľuďmi v Kosove. Obzvlášť postoje k srbským kultúrnym monumentom boli pre členov albánskej komunity nevhodné, srbské  pamiatky systematicky ničili. Skutočnosť, že páchatelia týchto priestupkov a ich organizácie nikdy neboli postavené pred súd, upozorňuje na nedostatok politickej sily albánskej komunity potrestať tieto akty. Dokonca aj po roku 1999, v čase mieru, pokračovali deštrukcie srbských ortodoxných kostolov, náhrobkov a cintorínov. Agresívny postoj ku kultúrnemu dedičstvu poukazuje na to, že nie sú vhodným kandidátom byť členom UNESCO. Od júna 1999 dodnes bolo cieľom útoku 236 kostolov a náhrobkov a iných aktív srbských ortodoxných kostolov; za všetky uvádzam Kostol sv. Panny v Ljeviši, Devič náhrobok a iné. Najstaršie kultúrne monumenty v Kosove a tiež srbské náhrobky z 13. a 14. storočia (Dečani, Gračanica, Patriarchate v Péči a iné) neboli primárne zničené, lebo sú chránené KFOR silami. Ak by v blízkej dobe KFOR sily odišli, tieto kultúrne monumenty by čelili reálnej hrozbe zničenia a poškodenia. Je to neprípustné, aby sa takéto deštruktívne správanie albánskej komunity tolerovalo a Kosovo bolo odmenené prijatím do UNESCA.
• Medzi reprezentantmi albánskej komunity sú tiež reprezentanti albánskej vedy, ktorých číslo narastá, uberajú sa nevedeckou cestou a bez argumentov nemilosrdne popierajú, že tieto kostoly patria Srbskej ortodoxnej cirkvi a tvoria srbský národný korpus. Veda veľmi dobre vie, kto tieto kostoly postavil ako náboženské monumenty a stále ich používa. Bolo by veľmi nebezpečné zveriť ich albánskej komunite v Kosove – za prípadného zaradenia Kosova do UNESCO – so statusom ochrancov kultúrneho dedičstva. Doteraz Albánci venovali veľa energie na deštrukciu kultúrnych pamiatok a ich uzurpácia môže byť veľmi nebezpečná, ak sa stanú garantom a ochrancom pamiatok UNESCO.

Vážený pán predseda, dovolím si Vás upozorniť, že som si plne vedomý politického rozhodnutia, spoločne minulého a aj budúceho, ktoré bolo vynesené. Bolo vynesené na základe úplne iracionálnych stanovísk a bez platného vysvetlenia. Napriek tomu, že je povinnosťou každého mešťana a zvlášť potom inštitúcií,  ktoré sa majú postarať o kultúrne hodnoty, varovať pred nebezpečenstvom porušenie zásady – v tomto by svet nemal zaspať. Tento list môžete brať ako scenár – ako pokus, aby sa zabránilo robiť niečo, čo by sme neskôr mohli ľutovať. Toto môže spôsobiť ľútosť nad tým, čo sme dopustili.

Možná ľútosť môže zavládnuť aj medzi tými ľuďmi, čo uznávajú samozvané Kosovo ako člena UNESCO. Do UNESCO by mali vystupovať národy za odmenu, ale nie pre agresívne a deštruktívne správanie sa ku kultúrnemu dedičstvu. Všetci by sme si čoskoro uvedomili, že precedens veľmi ľahko nie je v súlade so zákonom a  všeobecné pravidlá by sa v budúcnosti mohli spochybniť. Toto by mohlo vážne narušiť stabilitu kultúrnych faktov a hodnôt. Za takýchto okolností UNESCO by nebolo UNESCO a OSN by stratila zmysel.

Vážený pán predseda,

som presvedčený, že tento problém nie je len problémom Srbska a srbského národa, ale je signifikantný pre všetky seriózne osobnosti celého sveta. Preto Vás úctivo žiadam, aby ste zastali relevantný postoj s faktami na takto citlivú otázku, a prípadne ho predložili kultúrnej a politickej verejnosti vo vašom štáte. Jediná cesta je hájiť pravdu a zachrániť tak kultúrne pamiatky srbského národa v Kosove. Želám Vám veľa úspechu v zastávaní takého vysokého miesta, na akom ste.

S rešpektom

Dragan Stanić
 prezident Matice srbskej

Slovenska jar

Text: Vladimír Mikunda

Foto:

„Boja sa nás a preto zúria“, hovorí Ján Čarnogurský

Koľko nás vlastne bolo na štvrtkovom (26. 3.) zhromaždení občanov proti vojenským základniam NATO na území Slovenska?

Najčastejší odhad hovorí, že asi rovnako ako pred dvomi týždňami, čiže okolo tisíc. Pravdou však je, že niektorí zúčastnení hovorili o tisícpäťsto i viac účastníkoch a slovenské „objektívne a demokratické“ médiá, zase rátali rádovo nižšie. Napríklad web hn.hnonline.sk to videl na 300 ľudí. No, ruku na srdce, ale toto ste chlapci fakt prepálili. Buďte féroví a priznajte si to!

O čom bolo štvrtkové zhromaždenie?

Napríklad aj o hlasnej kritike toho, ako sme sa stali agresorom pri bombardovaní Juhoslávie, keď naša vláda (okrem P. Koncoša a P. Čarnogurského) schválila rozsievanie smrti nad Juhosláviou.

Moderátor dal pri tejto príležitosti slovo Stane Ribičovi, predsedovi Spolku Srbov na Slovensku, ktorý k tomu, za mohutných výkrikov – „hanba im…“, povedal: „Dnes som tu medzi vami v prvom rade ako človek, ako rodič a nie ako predseda Spolku Srbov na Slovensku. Už je načase, aby sme slovenským politikom odporučili, aby chránili záujmy slovenského ľudu, aby sa prestali podlizovať a poslušne skláňať hlavy pred nezmyselnými požiadavkami EÚ, ale najmä aliancie NATO!“

Ďalej povedal, že hoci sme aj my členovia „tejto zločineckej organizácie, to neznamená, že budeme slepo poslúchať a spolu s nimi vykonávať vojnové zločiny po celom svete“.

„Pred dvomi dňami bolo 16. výročie bombardovania Srbska. USA a NATO pri bombardovaní použilo zbrane hromadného ničenia, používanie ktorých je zakázané podľa všetkých medzinárodných konvencií. Zabili 4000 ľudí, z toho 89 detí. Použili rádioaktívne projektily a vypustili vyše 15 ton uránia.

Následky sa najviac prejavujú dnes! Kvôli bombardovaniu je dnes Srbsko krajinou, v ktorej ľudia najviac zomierajú na nádorové ochorenia.“

„Srbsko bolo prvým experimentom“, povedal Ribič. „Po ňom nasledovali Egypt, Irak, Sýria, Líbya… a nakoniec Ukrajina“.

No a na záver si Stane Ribič položil rečnícku otázku: „Aký zmysel malo, že naši otcovia, dedovia bojovali proti nacistickému zlu? Má zmysel bojovať za slobodu? Ak si odpoviete, že nie, tak potom všetko, čo robíme, taktiež nemá zmysel.

Tvrdé poučenia od občianskeho aktivistu Eduarda Chmelára

„Najčastejší argument proti tomu, kvôli čomu sme sa tu zišli (proti základniam NATO na Slovensku) je, že vraj všetky základne na Slovensku sú základňami NATO“, pomenoval koncentrovaný názor politických i novinárskych janičiarov.

„Priatelia, je to lož, je to právny nezmysel“, – zdôraznil E. Chmelár a poukázal na právny stav, že „Vojenské základne na Slovensku sú základňami Ozbrojených síl SR!“.

A ďalej zdôvodňoval: „NATO nie je spoločná armáda, NATO je aliancia. To znamená, že všetky záležitosti, ktoré sa týkajú aj budovania týchto štruktúr, sú v suverénnej právomoci SR a iba ona a nikto iný, čiže jej občania, môžu rozhodnúť o tom, či chceme niečo také na našom území. Žiadna vyššia moc, nikto nám nemôže prikázať, aby sme tu vítali cudzích vojakov slušne.“

V ďalšom E. Chmelár poprosil zhromaždenie aby sme všetci žiadali od politikov nech sa nezakrývajú za všeobecné formulky, že všetko, čo prijmú, prijímajú preto, lebo ich k tomu tlačia záväzky voči NATO. „Severoatlantická zmluva je veľmi stručný dokument… a tam sa veľmi jasne hovorí, aké sú naše záväzky. Je tam jediný explicitne určený záväzok (v čl. 1), ktorý hovorí, že sa zaväzujeme riešiť všetky spory mierovou cestou a v duchu Charty OSN. Koľkokrát ho porušila Severoatlantická aliancia?“

„Toto je náš najsvätejší záväzok, ku ktorému sa hlásime a žiaden iný! Nič nás neviaže k tomu, aby sme tu prijímali cudzích vojakov, … aby sme nakupovali americké bojové vrtuľníky,… aby sme posielali svojich vojakov do Afganistanu a inde.

Sú to lži, vyfabrikované lži, ktorými politici ohlupujú národ tým, že sami sú zaviazaní cudzím záujmom a nie záujmom tohto štátu!“.

Potom E. Chmelár „aby sme naše úsilie posunuli ďalej, je potrebné, aby sme mierové hnutie posunuli na vyššiu úroveň. Aby sme sa stali nielen obrancami mieru, ale aj jeho tvorcami. Podľa môjho názoru totiž nestačí, aby sme žiadali neutralitu Slovenska v tomto čase, pretože ak tu existujú takéto pnutia, ohrozenie bezpečnosti je stále veľké. Musíme žiadať, aby sa vytvorila úplne nová bezpečnostná štruktúra, ktorú sľubovali všetky štáty Európy, plus Spojené štáty, Rusko a Kanada v roku 1990 v Parížskej charte pre novú Európu. Zaviazali sa v nej, že bezpečnosť je nedeliteľná. Čiže patrí sem bezpečnosť všetkých, vrátane bezpečnosti Ruska.

„Len taký svet môže byť bezpečný, kde sa cítia byť bezpeční všetci. A nie taký, kde sa vytvárajú aliancie, ktoré už z princípu svojho vzniku sú vždy namierené proti nejakému nepriateľovi a keď ho nemajú, tak ho hľadajú!

Nie sme nesvojprávni občania, máme právo žiadať od predstaviteľov tohto štátu, aby robili všetko pre to, aby sa tu presadzovala mierová politika. Mali by sme žiadať, aby naše deti v školách vychovávali v tzv. kultúre mieru, ku ktorej sa zaviazala OSN, ale naši politici pre to nerobia nič! Nevychovávame naše deti k tolerancii! Nevychovávame naše deti k mieru, všetky vychovávame, že treba zbrojiť, že treba posilňovať bezpečnostnú alianciu, vojenské štruktúry… Toto je, priatelia, niečo, čo je v rozpore so všetkým, čo naše dejiny poznajú, v rozpore so všetkými zásadami humanizmu a v rozpore so všetkými dobrými tradíciami, ktoré má Európa a Rusko.“

„Máme právo na mier, máme právo na tolerantné zaobchádzanie s ľuďmi a z tohto hľadiska si nenechajme vnútiť, že sme nejaká luza, ako nám to podsúvajú niektoré médiá. Nehovorím len o tom, že som tu videl ministrov, vysokoškolských pedagógov…, hovorím aj o tom, že nazývať niekoho luzou bolo vždy znamením bezmocnosti najmocnejších“, skonštatoval E. Chmelár a dôvodil to historickým príkladom. „Treba si pamätať, že luzou nazývali aj tých, ktorí dobyli Bastilu a založili prvú republiku. Luzou nazývali aj tých, ktorí sa bránili na sviečkovej demonštrácii proti komunistickému režimu. Luzou nazývali všetkých, ktorí bránili nedemokratickému správaniu svojich politikou. Ak nás niekto nálepkuje, že sme luza, že sme ruskí agenti a podobne, nedajte sa zastrašiť, priatelia. Pamätajte, že pravda je na našej strane!“

Ján Čarnogurský: „Boja sa nás! A preto zúria.“

Hneď na úvod poznamenal, že „vojnu sme ešte nevyhrali, no máme už dôležité úspechy. My sa stretávame tu a naše hnutie sa rozlieva po celom Slovensku. Takéto zhromaždenia už boli v Košiciach, Michalovciach, Banskej Bystrici…“.

(Neskôr aktivisti z týchto miest informovali zhromaždenie, ako to u nich vyzeralo.)

A potom predseda Slovensko-ruskej spoločnosti ako by hľadal slová, vyslovil: „Jednoducho, boja sa nás! Boja sa nás a preto zúria. A preto tie slová, že my sme luza.

My im však týmto odpovedáme. My sa vás nebojíme! A nebojíme sa preto, lebo naša vec je spravodlivá. Nechceme základne NATO, pretože nechceme približovať vojenskú zrážku tu alebo ďalej na východ, ktorú by takéto základne približovali.“

V ďalšom Ján Čarnogurský konštatoval, že dnešné zhromaždenie sa začalo pripomenutím si 16. výročia bombardovania Juhoslávie a pridal k tomu ďalšie. A síce to, ktoré pred 100 rokmi charakterizoval velikán P. O. Hviezdoslav v Krvavých sonetoch: Kto zapríčinil tento úpadok, zosurovenie, zdivočenie mravov…? Ký upír… nás chce opäť zaviesť… do bahna…?

„NATO nás tlačí do nezmyselného konfliktu. Už ani naša zmanipulovaná tlač neutají, že na Ukrajine, teraz už otvorene, začína vojna oligarchov… Sú to oligarchovia, ktorí si na Ukrajine rozdelili moc a krajinu cicajú. My máme brániť jedného proti druhému? Keď sú všetci rovnakí? Aj preto nechceme základne NATO na svojom území.“

V ďalšom zhromaždeniu pripomenul, že máme na svojom svedomí čiernu škvrnu za to, že slovenská vláda v 99-tom roku povolila prelet lietadiel NATO, aby bombardovali Juhosláviu… Tieto lietadlá v Juhoslávii zabíjali deti, ženy, starcov, ničili mosty. Používali muníciu s obohateným uránom. Teraz majú robiť to isté z nášho územia?

Anton Korba, občiansky aktivista a bývalý poslanec NR SR: „Od USA môžu štáty očakávať jedine teror a nie pomoc“

- Na prvej manifestácii 26. 2. 2015 pred veľvyslanectvom USA som americkým politikom adresoval, aby nevyvážali z Ameriky svoj úpadok a neštvali, nás Slovanov, proti Rusku.

- Po mojom protestnom vystúpení v uniforme dôstojníka ČSĽA, kde som vyzýval občanov Slovenska a vojakov v zálohe aby neverili klamstvám amerických politikov, mi jeden generál vo výslužbe omylom prezradil, že ma sleduje Vojenské obranné spravodajstvo. Znamená to, že som sledovaný za to, že nechcem cudzích vojakov na slovenskom území? Okupantov?

- Maďarsko ide budovať sieť obchodov po Rusku a my, Slováci, ideme nakupovať americké vrtuľníky!

- Pán prezident Kiska, vy, ako hlavný veliteľ ozbrojených síl Slovenska, sa spamätajte, lebo ženiete tento národ do záhuby. (pod mohutnými krikmi „Nechceme Kisku) …v budúcnosti budeme Rusko veľmi potrebovať.

- Rusko sa postavilo Amerike a dnes Amerika vadí už väčšine štátov sveta.

- Z Ameriky, drahí občania, štáty môžu očakávať jedine teror a nie nejakú pomoc. Veď to povedal v priamom prenose odborník Friedman…

Miroslav Kolár, nezávislý poslanec Mestskej časti Bratislava Staré Mesto:

- Všetci cítime, že v Európe sa niečo deje, že Európa je ohrozená. A preto treba zdvihnúť hlas.

- Pomôžem si slovami anglického kráľa Juraja VI., ktorý povedal, že proti primitívnej diktatúre moci, proti jej všemocnosti sa musíme všetci spojiť. Lebo jediná všemocná moc je moc občana.

- Jednoznačne vyjadrujem rozhodné NIE dislokácii vojsk NATO a vytváraniu základní NATO na našom území!

- Vidím tu aj poslancov národnej rady. Čo keby boli iniciátormi návrhu zákona, najlepšie ústavného, aby sme zadeklarovali, že nielen dnes, no ani v budúcnosti sa nemôže stať, že cudzí vojak a cudzie základne budú na našom území. Súhlasíte s tým? (A zhromaždenie odpovedalo mohutným potleskom a súhlasom.)

- Dovoľte mi pripomenúť odkaz môjho menovca Jána Kollára, ktorý povedal pred dvesto rokmi – Slovania, spojte sa v záujme mieru.

- Názov Bratislava je slovo, ktoré má krásny význam. Je to Brat i sláva. Nech sa stane symbolom všeslovanskej vzájomnosti a zárukou mieru nielen v strednej Európe.

Robert Švec, politológ: Pýtajú sa nás prečo nazývame NATO zločineckou organizáciou?

- Ja im odpovedám: A ako nazvať skupinu ľudí a organizáciu, ktorá bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN bombardovala suverénny štát s názvom Juhoslávia? Takéto niečo urobí iba skupina kriminálnikov a zločincov!

- Je úplne jedno, aké má kto na sebe politické, či ideologické tričko, je jedno, akého sme vierovyznania, v takejto dôležitej otázke a v takejto dôležitej chvíli musíme na to zabudnúť a stavať na tom, čo nás spája. Že sme Slováci a chceme samostatné Slovensko.

- Mediálne prostitútky sa nám posmievajú a pýtajú sa, že ak nechceme NATO, či sem pozveme Putinových vojakov? Ja im odpovedám – prečo uvažujete v mantineloch? Prečo vidíte len Západ a Východ, prečo vidíte len čiernu a bielu, veď svet je farebný. My tu nechceme ani americké, ani nemecké a ani ruské základne. My chceme na Slovensku slovenské základne. A poriadne!

- Slovenky a Slováci, chceme byť sami sebou. To je naša úloha – postaviť Slovensko na nohy! Slováci, hore hlavy! A do boja za silné Slovensko.

Predstaviteľ Charty 2015 Peter Nišponský: „My spájame ľudí mieru. Proti NATO, militarizmu, fašizmu a vojne.“ 

- My sme tí, ktorí odmietajú plniť príkazy a nariadenia rozsievačov vojny a vojnových štváčov. My sme tí, ktorí si uvedomujeme cenu mieru. My sme tí, ktorí odmietajú bojovať akýmikoľvek spôsobmi proti synom a vnukom našich osloboditeľov v záujme globalizovaného nadnárodného kapitálu. Sme tí, ktorí bezpečne vieme, že vojna je bieda a smrť…

- My sme tí, ktorí sú povolaní vyhnať týchto novodobých okupantov z našej krajiny. Lebo okupanti sú už tu! Sú na Sliači, sú na Lešti, sú v Trebišove, sú vo Valaškovciach, v Kamenici nad Cirochou. Vidíme ich každý deň. Sú to americkí okupanti!

Karol Fajnor, hovorca iniciatívy Ľavica Slovenska:

- Neopomínajme, že v histórii sa najviac bojuje o majetok, peniaze a moc. Mal som možnosť plaviť sa po zámorí a tak príklad z Líbye: základným dôvodom likvidácie Líbye bolo to, že 200 miliárd USD mali Kaddáfimu splatiť USA, Francúzsko a Taliansko práve v tom roku, keď ho napadli. Dnešná líbyjská vláda už týchto 200 miliárd nežiada.

- To čo dnes vidíme na Ukrajine, to je už definícia fašizmu. Najlepšie to ocharakterizoval jeden z protestujúcich v Kyjeve, keď povedal: „Už vieme, vy sviniari, prečo ste začali túto vojnu. Aby sme nezistili, koľko ste ukradli!“

- Takže pozor, NATO tu nie je na to, aby nám garantovalo vysokú životnú úroveň. Na toto tu nie je a preto z neho musíme ísť von.

Ďalej na adresu tých politikov, ktorí schválili bombardovanie NATO, vysielanie vojakov do misií neschválených BR OSN, že nevieme, či sa dá ich činnosť hodnotiť ako vojnový zločin.

No oni sú si istí, že kým tu budú zbrane NATO, tak to ani nezistíme, pretože dovtedy nebudú postavení pred súd a žiadny sudca nerozhodne o ich vine. (Zhromaždenie na to reagovalo slovami – dôjde aj na nich!)

Na záver moderátor oznámil, že podporné pozdravy poslali bratislavskému zhromaždeniu občanov aj zo Združenia žien Slovenska, okresný klub v Prešove a občianske združenie zo Zlatej Bane Sekčova (pri Prešove).

Organizačná informácia:

Ďalšie zhromaždenie Proti základniam NATO na Slovensku sa uskutoční 9. apríla 2015 o 17.00 hod. opäť na Hviezdoslavovom námestí.

A ako povedal Ján Čarnogurský, o tieto dva týždne „budeme môcť pomenovať ďalšie miesta na Slovensku, kde sa takéto zhromaždenia konajú, budeme môcť hovoriť o solidarite, ktorú nám preukazujú rovnako zmýšľajúci z Českej republiky a ktorú my preukazujeme Českej republike. Možno sa k nám pripoja aj z Maďarska…

Musíme v týchto zhromaždeniach pokračovať, ak chceme zabrániť výstavbe základní NATO na Slovensku!“.

Proti základniam NATO

Stovky ľudí v Bratislave protestovali proti základniam NATO na Slovensku

Reportáže

12. 03. 2015

Napísal: P. K.

 

Stiahnuté:  beo.sk

(Bratislava, 12.03.2015) Práve v čase, kedy masmédiá rozširujú tvrdenia, že so zahraničnou politikou USA u nás nesúhlasia prevažne iba anonymné (zrejme ruskými tajnými službami financované) a pochybné internetové stránky, sa dnes v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí napriek chladnému počasiu zhromaždilo približne 600 ľudí, aby vyjadrilo svoj nesúhlas s výstavbou základní Severoatlantickej aliancie na slovenskom území.

Ako rečníci pred zhromaždením vystúpili bývalý premiér Ján Čarnogurský, predseda Slovenského hnutia obrody Róbert Švec, vysokoškolský pedagóg Branislav Fábry, bezpečnostný analytik František Škvrnda a ďalší. Vo svojich prejavoch zdôrazňovali potrebu deeskalácie napätia na Ukrajine, obnovenie priateľských vzťahov s Ruskom, vystúpenie Slovenska z NATO a obnovenie slobody a suverenity Slovenskej republiky. Väčšina vystúpení zožala nadšený potlesk prítomných.

V zhromaždenom dave sa nachádzali predstavitelia rôznych názorových prúdov a organizácií, ktorých spája odpor k americkej zahraničnej politike a k pôsobeniu organizácie NATO. Medzi prítomnými bol bývalý minister vnútra Vladimír Palko, ľavicový publicista Eduard Chmelár alebo tiež novinár Pavol Kapusta. Dostavili sa aj zástupcovia rôznych komunistických organizácií s komunistickými, sovietskymi a ruskými vlajkami, na čo jeden z účastníkov poznamenal, že to je paradoxné, pretože práve komunistická ideológia má na svedomí asi najviac slovanských životov.

Aký bude význam tohto zhromaždenia, to ukáže až čas. Organizátori dúfajú, že sa im podarí vyslať silný signál k politikom doma a aj v zahraničí, aby boli úvahy o základniach NATO na Slovensku udusené v zárodku. Aj preto sa plánujú zísť opäť na rovnakom mieste 26. marca 2015 o piatej hodine poobede.

Need help writing? Well, you’re not alone! If you’ve ever written an article, then you are aware that the very https://www.affordable-papers.net/ best method to write an essay would be to allow the newspaper be your guide.

Igor Furďik a Ján Jankovič

Igor Furdík ocenený Spolkom Srbov na Slovensku Medailou srbsko-slovenského priateľstva Svetozara Miletića

FOTO: Ľudo Pomichal

                 Marian Dubovski

 Nič príjemnejšie človeka bytostne neosloví, na srdci neovlaží a ducha neinšpiruje ako úprimné vyjadrenie pocty, náklonnosti a vďaky od skutočných priateľov. Okrem stiskov rúk, bezprostredných rozhovorov ľudí roky sa citlivo vnímajúcich v dianí srbsko-slovenských vzťahov na pozadí ich špecifického mikrosveta – aj vďaka obojstranne pozitívnemu nastaveniu podpory národnostných menšín, tak slovenskej ako i srbskej v oboch krajinách – práve pocitom vďaky a zajedno i zadosťučinením bola preniknutá slávnosť na pôde Veľvyslanectva Srbskej republiky v Bratislave. Vo štvrtok 26. februára 2015 v prítomnosti Jeho Excelencie Šani Dermaku, veľvyslanca Srbskej republiky na Slovensku, odovzdal Stane Ribič, predseda Spolku Srbov na Slovensku – Združenia Srbsko-slovenského priateľstva Svetozara Miletića, rovnomennú medailu Za mimoriadny prínos k rozvoju slovensko-srbských vzťahov a doteraz prejavené činy na tomto poli RNDr. Igorovi Furdíkovi, predsedovi Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, a PhDr. Jánovi Jankovičovi, CSc., literárnemu vedcovi, významnému slavistovi, pracovníkovi Ústavu svetovej literatúry SAV.

С лева:Небојша Кузмановић, Игор Фурђик, Шани Дермаку, Јан Јанкович, Банислав Сливка

 

K obom oceneným sa prihovoril a prítomným hosťom ich profesijnú púť, najmä však rozmanitosť ich ľudského potenciálu v intenzívnom zástoji rozvíjania srbsko-slovenských diplomatických a kultúrno-spoločenských, ako aj literárno-vedeckých vzťahov prezentoval Dr. Nebojša Kuzmanović, člen Spolku spisovateľov Vojvodiny, roky sa zaoberajúci aj prieskumom srbsko-slovenských kultúrnych a literárnych vzťahov.

Пријатељи

V slávnostnom laudatiu adresovanom vyznamenanému predsedovi ÚSŽZ Igorovi Furdíkovi ocenil rečník okrem profesionálnych dispozícií a osobnostných čŕt oceneného najmä jeho princípy ľudskosti, ústretovosti a bezprostrednej prívetivosti, ktorými potenciál skúseného diplomata zušľachťuje do nepredpísanej, zato mimoriadne užitočnej pridanej hodnoty. Aj vďaka nej a skrze ňu si v rokoch 2005-2010, keď pôsobil  na poste veľvyslanca Slovenskej republiky v Belehrade, Igor Furdík získal nielen prirodzený rešpekt, ale aj priazeň tak predstaviteľov srbských politických, spoločenských a kultúrnych inštitúcií, ako aj mimoriadne činorodej 70-tisícovej slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku.

Jeho prítomnosť diplomata s nadhľadom i fortieľom, aj vďaka dynamickému prístupu Igora Furdíka, zohľadňujúceho a ctiaceho si pozitívne historické skúsenosti a jednotné zmýšľanie i postup v dejinných priesečníkoch Srbov a Slovákov, zušľachtila novú kvalitu srbsko-slovenských vzťahov, ako aj vedomie spolupatričnosti dvoch slovanských národov. Navyše, ako vo svojom prívete ocenenému Nebojša Kumzmanović akcentoval, Igor Furdík sa svojimi aktivitami veľvyslanca SR v Srbsku významne angažoval aj v prípravách Srbskej republiky na jej prístupové rokovania v rámci predpokladaného vstupu do Európskej únie. Nielen však pre túto prácu Igora Furdíka a jeho úprimný vzťah v utužovaní srbsko-slovenských vzťahov, vnímajúc pána Furdíka ako skutočného priateľa Srbov, ocenili aj oficiálne štátne inštitúcie krajiny počas jeho diplomatickej misie: v roku 2008 mu Skupština Belehradu udelila titul „NAJ-európana roka“ a v roku 2010 ho Obec (okres) Báčska Palanka poctila honorom Čestného občana mesta Báčska Palanka.

И у добру и у злу

Aj tieto a ďalšie pozornosti, ocenenia a prejavy úcty mnohých politických a kultúrno-spoločenských dejateľov Srbska svedčia o hmatateľnom vklade Igora Furdíka v srbsko-slovenských reáliách tak na najvyššej úrovni, ako aj v živom kontakte s ľuďmi v regiónoch, mestách, dedinách, pričom vždy s ochotou pomôcť dobrej a správnej veci, ľudským prístupom utlmiac pritom zaužívané byrokratické schémy. A tak aj v tomto súvzťahu mnohorakých aktivít bývalého veľvyslanca SR v Srbsku, prekračujúc pomyselný horizont srbsko-slovenskej spolupatričnosti v súčasnej pôsobnosti Igora Furdíka na poste predsedu ÚSŽZ, z ktorého svoj vzťah k Srbsku a Srbom úprimne vysiela cez prizmu podpory aktívneho šírenia kultúrneho a duchovného bohatstva životaschopnej a prínosnej slovenskej menšiny, si hodnoty a posolstvá jeho práce v plnej miere zasluhujú prívlastok skutočného priateľa srbského národa.

Alena Kotvanová a Matea Bucalo (UV SR) slaureatom Jánom Jankovičom

Aj pred dekorovaním druhého oceneného Slováka, výrazne sa pričinivšieho o popularizáciu srbskej histórie a literatúry na Slovensku a neustále zveľaďujúceho kultúrne a duchovné hodnoty spolupatričnosti a priateľstva Srbov a Slovákov – PhDr. Jána Jankoviča, CSc., odznelo v príhovore N. Kuzmanovića nielen viacero faktografických údajov, dokumentujúcich šírku diela J. Jankoviča (okolo 150 kníh a publikácií v tejto tematike bádania či prekladovej literatúry), ale aj cenných poznatkov na podklade historickej prináležitosti Srbov a Slovákov. Tá sa, slovami N. Kuzmanovića rukolapne prejavovala napríklad v 19. storočí v diele i posolstvách Štúrovho žiaka a druha Svetozara Miletića, vyzdvihujúc Miletićov politický prístup v boji za národné práva Srbov, Slovákov a Rumunov vo vtedajšej Rakúsko-Uhorskej monarchii aj na pôde Uhorského snemu. Nuž a symbolicky práve v mnohých vedecko-výskumných i literárnych počinoch Jána Jankoviča sa tento vzácny duch slovanskej vzájomnosti prinavracia. S ním aj duch a potreba našej ďalšej vzájomnej srbsko-slovenskej spolupatričnosti v znamení Svetozara Miletića, jedného z najsvetlejších symbolov srbsko-slovenského priateľstva a bratstva.

gorovi Furdíkovi odovzdal ocenenie – Medailu Svetozara Miletića - čestné uznanie za mimoriadny prínos k rozvoju slovensko-srbských vzťahov Stane Ribič, predseda Spolku Srbov na Slovensku.

Milá slávnosť sa konala v atmosfére priazne, kolorovanej žiarivými výjavmi obrazov Anny Kotvášovej, slovenskej insitnej maliarky zo srbskej Padiny. V priestoroch spoločenskej sály Veľvyslanectva Srbskej republiky v Bratislave prezentuje maliarka v roku svojho okrúhleho životného jubilea na “výročnej” výstave dvadsať rokov svojej umeleckej tvorby.

Z atmosféry slávnosti na pôde Veľvyslanectva Srbskej republiky v Bratislave.

 

It does

If need be you should spend a little while

More companies, academic institutions, government agencies, and other professional associations are using essay solutions

Once you are purchasing your workplace supplies, you need to check the high quality of the substances before you affordable-papers.net buy the item.

to assist them produce excellent work and improve the standard of their outcome.

just on your own where it is possible to sit and write.

not matter.

Spolok novinárov Vojvodiny

Cena Spolku novinárov Vojvodiny aj v rukách Dr. Nebojšu Kuzmanovića

V priestoroch Múzea Vojvodiny dnes udelili ceny Spolku novinárov Vojvodiny. Cenu Dimitrija Frušića udelili Dr. Nebojšovi Kuzmanovićovi, ktorý sa už roky zaoberá aj prieskumom srbsko-slovenských kultúrnych a literárnych vzťahov. Dr. Kuzmanović túto cenu dostal za seriál novinových článkov o významných spoluobčanoch v Báčskopalanskom týždenníku (Bačkopalanački nedeljnik) a za texty o srbských väzňoch v Haagu, ktoré vyšli v časopise Zbilja, ako aj za knihu Srpska književna logorologija.

Nebojša Kuzmanović sa narodil 10. októbra 1962 v Gradačci (Bosna a Hercegovina). Vysokoškolský diplom získal na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Pracoval v televízii a v Rádiu Nový Sad, bol redaktorom časopisov Krovovi, Pisac a Adresa. V roku 1994 založil vydavateľstvoIstočnik, ktorý viedol do roku 1998. O rok neskoršie ho zvolili za zodpovedného redaktora Literárneho klubu DIS v Báčskej Palanke. V roku 2001 založil časopis pre kultúru, literatúru a umenie Sunčanik a od roku 2003 je zodpovedným redaktorom aj Spoločnosti pre vedu a tvorivosť Logos.

V roku 2009  obhájil dizertačnú prácu pod názvom Srbsko-slovenské literárne a kultúry vzťahy v romantizme a získal titul doktor literárnych vied.

Jeho práce boli uverejnené aj v časopise Nový život, Nový deň, Kultúra, Slovenské národné noviny, Slavica Slovaca a Slovensko.

Od roku 1995 je členom Spolku spisovateľov Vojvodiny a od roku 2002 je členom Matice srbskej a Matice slovenskej. V roku 2012 ho zvolili za prvého predsedu Spolku členov Matice srbskej v Báčskej Palanke.

ANESTÉZIA

BEZ HRANIC

Sekcia sestier pracujúcich v anestéziológii a intenzívnej starostlivosti pri Slovenskej komore sestier a pôrodných asistentiek pred skoro štyrma rokmi uzavrela bilaterálnu zmluvu so srbským profesijným združením sestier pracujúcich v anestézilógii o vzájomnej spolupráci, o vzájomnej pomoci pri zabezpečovaní účasti  sestier na partnerských odborných podujatiach.

Na základe tejto zmluvy slovenské sestry sa s aktívnou i pasívnou účasťou zúčastnili medzinárodných konferencií a kongresov v Beograde, Divči Bare, Kragujevaci. Popri kongresovom programe mali možnosť v sprievode srbských hostiteĺov spoznať aj mesto Beograd, Valjevo, Kragujevac.

Od 7. do 11. 5. 2014 sa zúčastníme národného kongresu sestier vo Vrnjačke Banje.

Recipročne  srbské sestry sa na Slovensku zúčastnili kongresov v Ružomberku, Vysokých Tatrách, Nitre a teraz v júni prijali pozvanie do Popradu.

Samozrejme tiež s prehliadkou príslušných miest, regiónu.

Sme radi, že popri čerpaniu a odovzdávaniu odborných poznatkov, skúseností v ošetrovateĺstve môžeme prispieť aj k vzájomnému spoznávaniu a rozvíjaniu vzťahov medzi Srbmi a Slovákmi.

Mgr. Helena Gondárová-Vyhničková

Pazovčania v Bratislave

Dve úspešné akcie Pazovčanov v Bratislave

             Stretnutia Pazovčanov žijúcich na Slovensku sa pomaly stávajú malým zázrakom. Vznikli z jednej novinárskej cesty do Austrálie, kde novinár Hlasu ľudu zistil, že naši krajania v Melbourne majú najmenej desať až pätnásť  stretnutí každý rok. Na rozdiel od nich, Spolok Slovákov na Slovensku organizoval iba jedno stretnutie ročne. Spomínaný novinár (ináč je to autor týchto riadkov)navrhol, aby sa  aj členovia spolku v Bratislave so svojimi kamarátmi a rodinami stretali častejšie. Na otázku: „A kto to má organizovať?“, navrhol, aby reemigranti z rôznych osád Vojvodiny organizovali svoje lokálne akcie (stretnutia, zábavy, plesy), na ktoré budú pozývať aj všetkých ostatných. Spomenul skúsenosti z Austrálie a ponúkol sa, že s ostatnými Pazovčanmi pripravia prvé „lokálne“ stretnutie.

             Od prísľubu k 1. stretnutiu Pazovčanov uplynulo len poldruha mesiaca. Toto  stretnutie sa konalo 4. februára 1995. Po Pazovčanoch, túto iniciatívu prijali aj Petrovčania a Kovačičania, ale im sily stačili akurát tak na dve stretnutie. Len Pazovčania pokračovali ďalej. A tak,  sobotu 8. februára tohto roku do priestorov bratislavského Slovnaftu prišli Pazovčania už na svoje 19. Stretnutie. K  tomu treba pridať aj údaj, že na tieto stretnutia Pazovčanov chodí  150 až  200 účastníkov, kým na výročné zhromaždenia spoločného Spolku Slovákov z Juhoslávie prichádza len o čosi viac než 50 až 60 účastníkov. V čom teda spočíva fenomén stretnutí Pazovčanov?

             Recept je jednoduchý (ale realizácia náročná).

·         Najprv treba nájsť aspoň desať ľudí ochotných prakticky hneď po skončení jedného stretnutia začať pripravovať ďalšie – a opakovať to hoci aj 19-krát za sebou.

·         Potom treba každý rok pozvať ado Bratislavy priviesť  ľudovú hudbu zo Starej Pazovy.

·         Nájsť hneď na začiatku aspoň jedného štedrého sponzora (v prípade Pazovčanov sponzora nebolo treba hľadať, lebo sa tejto úlohy ujal jeden z nich – Karol Forgáč – a zotrval v tejto funkcii do dnešného dňa).

·         Každý rok potom pripraviť bohatú tombolu.

·         Ďalej, stretnutie treba organizovať vždy v rovnakom termíne. Pazovčania to robia v sobotu najbližšiu Hromniciam (na počesť prvého divadelného predstavenia v ich rodnej obci).

·         A nakoniec – každý rok  program obohatili niečím novým a zaujímavým.

             Prvým obohatením programu, ktoré sa ujalo na 2. Stretnutí, bola voľba richtára, ktorý sa automaticky stáva prvým v organizačnom výbore. Na poste richtára Pazovčanov žijúcich na Slovensku sa doteraz vystriedali: Ján Materák, Pavel Šago, Karol Forgáč st., Michal Kočiš, Pavol Žiga, Zdenko Folťan, Vladimír Kanáš, Karol Forgáíč ml., Miroslav Demák, Peter Poljovka. Dnešným richtárom je, v druhom mandáte, Zdenko Folťan.

             Ďalšou novinkou bola výstava kníh o Starej Pazove (dodnes jena každom  Stretnutí predajná výstava kníh súvisiacich s Pazovou), potom pribudli výstavy obrazov pazovských výtvarníkov, výstavy artefaktov ľudovoumeleckej tvorby, výstavy dokumentov z histórie Starej Pazovy. Pred piatimi rokmi organizátori do programu stretnutí zaradili voľba GAZDU a GAZDINEJ roka – uznanie sa udeľuje za najlepšiu klbásu (tá sa, na rozdiel od klobásy, robí z mäsa). Potom sa udelili tri čestné občianstva Pazovy a šiesti bývalí richtári boli vymenovaní za čestných… Na tohtoročnom stretnutí to bola výstava fotografií budárskych domčekov, ktoré celé storočie využívajú Pazovčania pri obrábaní svojich vinohradov v Slankamenských vinohradoch, autora Michala Gírega.

Piatok 7. februára

             Pred dvanástimi rokmi, keď sa po piatoktóbrových zmenách v Srbsku jeho veľvyslancom na Slovenskustal veľký priateľ Miroslav Kopečni, začala sa tradícia „ladenia orchestra“. Bola to spoločná večera organizačného výboru Stretnutí s osadenstvom srbského veľvyslanectva a hosťami zo Starej Pazovy. Dodnes táto akcia prebieha v piatok, v predvečer stretnutí Pazovčanovv priestoroch veľvyslanectva Srbskej republiky v Bratislave.  Na tomto podujatí vždy hrajú pozvaní hudobníci zo Starej Pazovy, ktorí zároveň na druhý deň zabávajú aj účastníkov sobotňajšieho  Stretnutia. Jedlá, ktoré sa počas ladenia orchestra naveľvyslanectve podávajú, chystajú vždy členovia organizačného výboru Pazovských stretnutí, kým  ich hostitelia – diplomati sa starajú o bohatý nápojový lístok. Posledné tri roky na túto akciu chodia kuchári priamo zo Starej Pazovy, i keď už aj predtým chodil z PazovyAdam Majorský, aby v mene organizátorov pripravil nejakú pazovskú špecialitu. Zásadná zmena je v tom, že  sponzorom akcie Ladenie orchestra je Obec Stará Pazova. Aby to však bolo možné, muselo vzniknúť oficiálne Združenie Pazovčanov na Slovensku, ktoré sa zaregistrovalo nielen v Slovenskej republike, ale aj na Ministerstve pre diasporu Srbska. Toto Združenie potom mohlo s  obcou Stará Pazova podpísalo  dohodu o trvalej spolupráci.

1. Mladých hudobníkov (k vlastnému, ale aj nášmu potešeniu) sa v piatok a v sobotu pripojil aj Michal Gašpar z rakúskeho Brucku. Foto S. Ribič

             V tomto roku  prišlo na rad ďalšie vylepšenie. PomenovanieLadenie orchestra sa stáva minulosťou. Na jeho miesto prichádzauž širšie koncipovaný Deň tradičnej pazovskej kuchyne, ktorý sa aj naďalej bude organizovať v priestoroch veľvyslanectva Srbska v Bratislave, vždy deň pred stretnutím Pazovčanov. Posledné Ladenie orchestra tak priamo prerástlo v nultý ročník Dňa tradičnej pazovskej kuchyne už v piatok 7. februára, keď Ján Havran s tromi kuchárkami (Katarínou Vargovou, Annou Domoniovou a svojou manželkou Katarínou) pripravili skvelú brehovskú polievku a pečené rebierko s podvarkom, t.j. dusenou kyslou kapustou. Bola to však aj príležitosť, aby sa vedenie staropazovskej obce v čele s jej predsedom Djordjom Radinlovićom stretlo s novým veľvyslancom Srbska na Slovensku, jeho excelenciou Šanim Dermakuom, novou konzulkou Verou Ostojićovou a ďalšími diplomatmi a personálom veľvyslanectva, tiež takmer v úplne novej zostave. V delegácii Starej Pazovy okrem predsedu Radinovića boli ešte: podpredseda lokálneho parlamentu Alexander Bako, náčelníčka pre kultúru, šport a mládež Libuša Lakatošová, poradca predsedu Slobodan Jovanović, predseda miestneho spoločenstva Starej Pazovy Bogdan Miljević a riaditeľka špeciálnej školy zo Starej Pazovy Tanja Todorovićová. K delegácii sa pripojil aj farár slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi zo Starej Pazovy pán Igor Feldy.

2. M. Demák vo svojom príhovore navrhol zmenu akcie Pazovčanov na srbskom veľvyslanectve v Bratislave. Za stolom vedľa neho sedia: primátor Púchova M. Michalec, predseda obce Stará Pazova Dj. Radinović a veľvyslanec Š. Dermaku s manželkou Foto S. Ribić

Z hostí v piatok večer prišiel na veľvyslanectvoaj primátor mesta Púchov Marian  Michalec, ktorý zo svojej funkcie už viackrát navštívil družobnú Starú Pazovu a rovnako tak už mnohokrát privítal v Puchove Pazovčanov. Na stretnutí bol aj predseda Spolku Srbov na Slovensku Stane Ribić so svojou manželkou a predseda Spolku Slovákov z Juhoslávie Samuel Jovankovič. Svoje inštrumenty si pred sobotňajším Stretnutím ladili mladí hudobníci z Pazovy  Mário Mitnaver, Igor Havran a Miroslav Malko, ku ktorým sa nesebecky pripojil (a s nimi celú dobu hral) aj jeden z hostí. Bol to Michal Gašpar – Kinez, Pazovčan žijúci v rakúskom Brucku.

Sobota, 8. februára

             Členovia organizačného výboru odchádzajú v piatok z veľvyslanectva medzi prvými, lebo ich nasledujúci deňuž o pol ôsmej  čakajú povinnosti v Slovnafte. Je  treba spresniť počty prihlásených,  harmonogram podávania raňajok a obedov, nachystať  stravné lístky, nainštalovať  výstavy kníh a fotografií, preberať vecné ceny do tomboly a spísať ich darcov. Každý rok organizačný výbor zo svojich prostriedkov nakúpi hodnotnejšie ceny asi za 300 eur, k tomu sa tentoraz pridalo až 5 košov hojnosti od tradičného sponzora stretnutí Karola Forgáča a ešte asi 50 iných vecných cien od účastníkov toho Stretnutia. Cien bolo vlastne oveľa viac, ale losovať a udeľovať každú samostatne by trvalo príliš dlho, takže sa viac menších darov spájalo do jednej ceny.

             Nasledovali prípravy pre vyhodnotenie súťaže Gazda a  Gazdiná roka (príprava priestoru a zbieranie prinesených klbás a rejteša.) V tomto roku sa do súťaže s klbásou prihlásilo 6 kandidátov a s rejtešom 17. Nakoniec ocenenie Gazdom roka 2014 získal reprezentant rodiny Poljovkovej – Martin, ako najstarší z troch bratov. Ocenenie Gazdiná roka 2014 získala Mária Minová. Gazda roka má za povinnosť, tak ako to tentoraz urobil Gazda roka 2013 Vladimír Kanáš, pripraviť a na budúce stretnutie priniesť aspoň tridsať kíl klbás, ktorési jehoúčastníci budú môcť kúpiť.

             Pred vyhodnotením gazdu a gazdinej prebehla oficiálna časť stretnutia. Moderoval ju richtár Zdenko Folťan, ktorý po odznení Pazovskej hymny Ke pójďem z Pazova vyzval prítomných, aby si minútkou ticha uctili pamiatku Pazovčanov, ktorí nás opustili medzi dvoma stretnutiami. Potom privítal hostí: veľvyslanca Šani Dermakoua a konzulku Veru Ostojićovu, kompletnú delegáciu z obce Stará Pazova v čele s predsedom obce Djordjom Radinovićom, farára staropazovskej evanjelickej a.v. cirkvi Igora Feldyho a štyroch funkcionárov pazovského cirkevného zboru, ktorí s nim prišli do Bratislavy: Ďurčíka, Katarínu Verešovú, Miroslava Papa a Michala Gírega. Ďalej pozdravil starostov Podunajského mikroregiónu (ktorí pred dvomi rokmi práve na stretnutí Pazovčanov podpísali dohodu o spolupráci so Starou Pazovou): Milana Baďanského, Jozefa Schnobla, Štefana Božíka, Štefana Jurčíka, Milana Bombalu a Frantička Mastného, poslankýňu Obecného zastupiteľstva Renatu Bačovu, ako aj Jasminu Nasarikovú, Pazovčanku, riaditeľku materskej školy v Miloslavove. Nakoniec pozdravil predsedov krajanských spolkov na Slovensku: Štefana Červenáka, Samuela Jovankoviča a Annu Pilárikovú. Za hostí sa obecenstvu sa prihovorili: jeho excelencia, veľvyslanec Šani Dermaku, predseda pazovskej obce Djordje Radinović, Anna Piláriková a starosta Miloslavova Milan Baďanský. Pred obedom sa prítomným prihovoril a pomodlil sa pán farár Igor Feldy.

3. Michal Gíreg vedľa výstavy svojich fotografií budárskych domčekov v Slankamenských vinohradoch. Foto J. Schwarz

             Program oficiálnej časti doplnil Miroslav Demák pripomenutím si troch významných výročí súvisiacich so Starou Pazovou: 245- ročnicu povolenia Slovákom presídlil sa do Pazovy, ktoré podpísal Jozef II., 225-ročnicu rakúsko-tureckej vojny, keď Pazovčania, spolu so Srbmi, hraničiarmi z Vojky, Bánoviec, Belegišu a Surduku (osady, ktoré sú v dnešnom pazovskom okrese) pod velením Slováka maršala Andreja Hadíka oslobodili Belehrad od Turkov, a 70-ročnicu smrti národného učiteľa, autora prvých učebníc slovenčiny vydaných mimo Slovenska a zakladateľa prvého slovenského časopisu pre deti v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov Ferdinanda Ferdu Klátika.

4. Časť tanečníkov súboru Červené jabĺčko Foto J. Schwarz

             Na záver oficiálnej časti vystúpil s pekným programom detskýfolklórny súbor Červené jabĺčko z Rovinky. Na záver vystúpenia lektorka súboru Tatiana Mincova, dojímavým príhovorom pozdravila všetkých Pazovčanov žijúcich na Slovensku a v Srbsku.  

             Nasledoval obed, potom tombola. Celým stretnutím nás sprevádzala príjemná hudba a pazovské piesne v podaní troch mladých hudobníkov (Mitnaver, Havran, Malko) , ku ktorým sa znova pridal  Michal Gašapar. Aj vďaka im, družná zábava trvala do skorých večerných hodín.

Miroslav Demák