Plánované akcie

Srbsko

Slovensko

Srbské noviny

Internetové noviny

Srbské rádiá

Venujte 2% z dane

Prameň nádeje

Srbské centrum

Ján Jankovič – slavista hodný slávy

Napísal: Dr. Nebojša Kuzmanović, 27. apríl 2012, Báčska Palanka

Preklad: Mgr. Ing. Rastislav Popović

 

Naša generácia je svedkom tej skutočnosti, že v posledných rokoch neexistuje veľký počet štátov v Európe, ani vo svete, v ktorých sa pestujú pozitívne city a prajavuje sa pocta velikánom srbskej kultúry a literatúry. Predsa však existujú aj takí, ktorí v tejto našej neveselej súčasnosti pripomínajú, aká významná bola kedysi srbská kultúra v Európe. Totiž v posledných povedzme desiatich rokoch sa v Slovenskej republike uskutočnilo niekoľko podujatí, ktoré dosvedčili význam srbskej kultúry a srbských kultúrnych dejateľov, ktorí pozdvihovali svoj srbský národ a kultúru, a rovnako tak i národ a kultúru slovenskú.

Pripomeniem niekoľko takých udalostí: v dňoch 10.a 11.mája 2001 sa na Katedre slovanských filológií Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave uskutočnila medzinárodná vedecká konferencia pod názvom „Slovensko-juhoslovanské jazykové, literárne a kultúrne vzťahy“. Na konferencii sa zúčastnili vedci zo Slovenska, Čiech, Srbska a Nemecka, pričom témou boli srbsko-slovenské vzťahy. Účastníkmi boli: Miroslav Dudok, Ivan Dorovský, Ján Jankovič, Branislav Choma, Alica Kulihová, Milan Krajčovič, Michal Eliáš, Ladislav Hladký, Rastislav Popović, Michal Babiak, Pavol Žigo, Emil Horák, Radmila Horáková a Nebojša Kuzmanović.  Na konferencii bola osobitne vyzdvihnutá úloha srbského slavistu Rista Kovijanića – prvého lektora srbského jazyka na Slovensku, ktorý tu pôsobil v rokoch 1927-1939. Konferencia bola usporiadaná pod patronátom Veľvyslanectva Zväzovej republiky Juhoslávie a veľvyslanca Miroslava Kopečného.

V decembri 2004 bola na budove Matice slovenskej v Bratislave inštalovaná spomienková tabuľa, venovaná srbskému velikánovi Svetozarovi Miletićovi. Tabuľu odhalili predsedovia dvoch bratských matíc – matice Slovenskej Jozef Markuš a Matice srbskej Božidar Kovaček. Pri tej príležitosti sa uskutočnilo aj príhodné vedecké sympózium o diele Svetozara Miletića.

Počas r. 2005 podpísali Matica slovenská a Matica srbská „Integračné memorandum“, ktorým sa podporujú integračné snahy Srbska zamerané na pristúpenie k Európskej únii.

V r. 2007 sa v dňoch 26. – 28. marca uskutočnil v slovenskom Martine, sídle Matice slovenskej, Prvý európsky kongres matíc slovenských národov. So zhromaždenia vzišlo Memorandum, ktoré konštatuje, že predstavitelia matíc slovanských národov chápu novú Európu ako kontinent rovnoprávnych kultúr, jazykov a národov s nezastúpiteľným miestom Slovanov v nej.

Počas leta 2011 bol odvysielaný v Televízii Vojvodina (RTV) veľmi kvalitný dokumentárny seriál v piatich častiach o srbsko-slovenských vzťahoch pod názvom „Abecedár pobratimstva“ – v srbskom a slovenskom jazyku. Ideovým tvorcom a redaktorom programu je novinár Zdenko Pop, ktorý štyri roky pracoval na tomto programe, takom dôležitom pre srbsko-slovenské vzťahy.

Koncom r. 2011, presnejšie dňa 4. novembra 2011, sa na pôde Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave uskutočnila prvá historická vedecká konferencia venovaná srbsko-slovenským vzťahom, ktorú usporiadala Katedra všeobecných dejín a Združenie Srbov na Slovensku, ktoré s úspechom vedú Stane Ribič a Rastislav Popović. Na konferencii sa zúčastnili dve desiatky vedcov zo Slovenska a Srbska, pričom jedným z výsledkov tejto konferencie je aj vydanie zborníka pod názvom „Z dejín slovensko-srbských vzťahov“, ktorý vyšiel v marci 2012. Všetky tieto podujatia sa uskutočnili za pomoci a účasti veľvyslanectiev našich krajín.

Keď ku všetkému vyššie uvedenému pridáme informáciu, že Slovenská republika prostredníctvom svojich štátnych orgánov – ministerstiev a veľvyslanectva – poskytuje pomoc a preukazuje bezvýhradnú podporu štátnej celistvosti Srbskej republiky, potom nás nemôže prekvapiť tvrdenie, pri ktorom zotrvávame viac ako desať rokov, že Srbi a Slováci majú najlepšie vzájomné vzťahy spomedzi všetkých národov v priestore strednej Európy.

Je to hypotéza, s ktorou som koncom 90. rokov zahájil svoje zaoberanie sa a skúmanie srbsko-slovenských kultúrnych a literárnych vzťahov. Spočiatku to bol skôr intuitívny pocit, ktorý sa časom stále viac spredmetňoval a stával sa skutočnosťou.

Práca na poli skúmania srbsko-slovenských vzťahoch nemala len teoretickú podobu. Ona sa zhmotňovala predovšetkým prostrednívctvom archívneho výskumu, ako v archívoch, akými sú Kotorský archív, Archív SANU, Matica srbská, Univerzitná knižnica a Evanjelické lýceum v Bratislave, tak aj v domácich knižniciach Rista Kovijanića a Jary Rybnikar. Popri tom, moja práca na potvrdzovaní tejto hypotézy sa odzrkadľovala aj v praktickej činnosti: v organizácii hosťovaní folklórnych súborov, výmen speváckych zborov a študentov, návštev vojnových pamätných miest (Veľký Meder a Kragujevac) a písaní o nich, spájaní našich gymnazistov, organizovaní literárnych stretnutí srbských a slovenských slavistov, spájaní podnikateľov, nadväzovaní družobných vzťahov medzi mestami a pod. Jedna z vecí, na ktorú sme osobitne hrdí, je fakt, že bývalému veľvyslancovi Slovenskej republiky v Srbsku J.E. pánovi Igorovi Furdíkovi bolo, z vďaky za jeho obetavosť a veľké zásluhy, bolo udelené čestné občianstvo Okresu Báčska Palanka. Môj prístup k tejto téme je teda istým spôsobom viacrozmerný a integrálny.

Skúmajúc tieto styky a vzťahy prišliel som k veľmi zaujímavým záverom: v zlatej ére srbsko-slovenskej vzájonosti nielen, že srbskí literáti vo svojich dielach používali rovnaké témy a motívy, ale svoje diela aj písali v jazyku bratského národa. A tak Slováci písali básne v srbčine, zatiaľ čo Srbi v slovenčine. To je literárny fakt, ktorý je v každom prípade potrebné dnes osobitne vyzdvihnúť.

Aj keď Risto Kovijanić a akademik Ján Kmeť položili základy a „vyorali hlbokú brázdu“ v srbsko-slovenských kultúrnych vzťahoch, tieto predsa len v srbskom jazyku neboli preskúmané v dostatočnej miere. Popri relevantnej literatúre, ku ktorej patria dejiny slovenskej literatúry, a v užšom zmysle slovenského romantizmu, mal som to privilégium a šťastnú možnosť spolupracovať s významnými slovenskými slavistami , ktorí sa vo svojich dielach zaoberali srbskými témami. To sú predovšetkým priateľ Rista Kovijanića, nedávno zosnulý Branislav Choma, a jeden z najvýznamnejších slavistov a prekladateľov srbských autorov do slovenského jazyka – profesor doktor Ján Jankovič.

Chomova štúdia „Cesta na juh“ (v dvoch zväzkoch) a Jankovičova „Poézia slovensko-srbskej vzájomnosti 1827 – 1938 – Abecedár pobratimstva“ sú vo veľkej miere komplementárne s mojimi myšlienkami. Jankovičova štúdia bola publikovaná nedávno v Bratislave. Tú knihu som mal možnosť čítať v rukopise. Totiž, pri tvorbe mojej práce i jeho knihy sme si profesor Jankovič a ja takmer jeden celý rok vymieňali literatúru, myšlienky a rukopisy. Týmto spôsobom sme si potrdzovali svoje presvedčenie ohľadne intenzívnejšieho výskumu dejín srbsko-slovenských kultúrnych vzťahov, ale aj potreby vzájomného prekladania súčasných slovenských a srbských autorov.

Popri týchto významných jednotlivcoch pre našu prácu boli dôležité aj vzťahy medzi dvoma kolektívmi. Literatúra vojvodinských Slovákov je v bezprostrednom dotyku so súčasnou srbskou literatúrou, ale aj s literatúrou na Slovensku. Týmto spôsobom kultúra a literatúra Slovákov, žijúcich v Srbsku, predstavuje najlepší spoj pre spoluprácu dvoch národov.

Takáto práca môže prispieť k tomu, aby sa dve blízke kultúry navzájom ovplyvňovali, k obojstrannému prospechu. Oboznamujúc sa s dejinami svojej kultúry a literatúry, prostredníctvom Srbov, ktorí sa vzdelávali na školách na Slovensku, sa zoznamujeme aj so slovenskými literátmi a kultúrnymi dejateľmi. Pritom môžeme sledovať spôsob, akým školy na Slovensku a slovenskí racionalisti vplývali na vytváranie racionalistického ducha u Srbov a potom aj otázku, aké boli vzťahy srbského a slovenského romantizmu.

Stáva sa zrejmým, že poznávanie seba samého a svojej vlastnej kultúry je nemožné bez poznávania toho druhého. Národ môže hľadať svoju vlastnú národnú identitu, a toto hľadanie je spojené so stretávaním sa rôznych kultúr a ich vzájomným prenikaním.

V priestore Podunajska, a osobitne Vojvodiny, existencia množstva národných kultúr sa dnes ukazuje byť výhodou, aj keď to bolo v minulosti považované za nedostatok, pretože tieto kultúry boli predovšetkým vo vzájomnom strete, ktorý vyplýval z „egocentrickosti“, vlastnej istým kultúram, pričom sa tieto domnievali, že ich kultúra je pokrokovejšia a kvalitnejšia v porovnaní s inými. Výsledkom takéhoto prístupu boli aj sústavné konflikty medzi kultúrami.

Kultúrny pluralizmus môže viesť ku kultúrnemu relativizmu a v konečnom dôsledku ku globalizmu a dominácii materializmu. Jedine umenie vo vzájomnom kultúrnom prenikaní – v poznávaní iných, preberaní od iných a zachovávaní svojbytnosti – udržiava multikulturálnosť ako pozitívny proces a napomáha rozvoju všetkých kultúr rovnakým spôsobom.

Dnešná spolupráca sa vyvíja aj v oblasti jednotlivca, aj v oblasti kolektívu. Rovnako ako kedysi, aj dnes mladí z jedného štátu študujú alebo sa zdržiavajú v druhom štáte, sprestredkúvajúc nové skúsenosti svojim krajanom vo vlasti. Naše štáty majú blízke, alebo dokonca identické stanoviská k mnohým otázkam medzinárodných vzťahov a práva, pričom spolupráca na tejto úrovni je mimoriadne významná a pozitívne hodnotená zo strany oficiálnych predstaviteľov oboch krajín.

Vzťahy medzi národmi sa môžu spontánne vyvíjať do istého bodu, avšak prezieraví štátnici a ľudia, ktorí vidia ďalej ako ostatní ľudia, môžu značne prispieť k rozvoju týchto vzťahov, učiac sa z minulosti, pracujúc na nadväzovaní lepších vzťahov už dnes, správne a vedomo plánujúc prehlbovanie vzťahov dvoch krajín a národov do budúcnosti.

Poučení dobrými príkladmi spolupráce z minulosti, dovoľujeme si navrhnúť ich pokračovanie v rovnakých, ako aj iných, modernejších formách. Dobré vzťahy je potrebné prehlbovať, spoznávajúc sa vzájomne – stále a nanovo. V časoch moderných technológií,  rýchlosti komunikácií a dostupnosti informácií realizácia srbsko-slovenskej spolupráce môže byť ešte intenzívnejšia v porovnaní s tým, čo sme mali možnosť vidieť v našich knihách, ako to vyzeralo v časoch romantizmu. Za týmto účelom navrhujeme založenie spoločných orgánov (spoločností) s rôznou náplňou činností, avšak s rovnakou ideou slovanstva, ktorá by spájala príslušníkov oboch národov.

Veriac v to, že výskum kultúrnych vzťahov medzi národmi prispieva k spoznávaniu seba v iných a iných v sebe, za účelom dosiahnutia „sebapoznania“ jednotlivca i národa, aby sme sa tak vyhli všadeprítomnému egocentrizmu, vyzývame k ďalšiemu výskumu nevyčerpateľného fondu srbsko-slovenských kultúrnych vzťahov.

Jedným z ľudí, ktorý tieto vzťahy skúma takme pol storočia (od r. 1963, kedy prvýkrát prišiel do Belehradu), je dnes, Bohu vďaka, tu medzi nami. Je v súčasnosti najvýznamnejším živým bádateľom v oblasti srbsko-slovenských literánych vzťahov. Ide o váženého slovenského slavistu – akademika Slovenskej akadémie vied, profesora doktora Jána Jankoviča. Túto skutočnosť nakoniec postrehli aj niektoré významné inštitúcie v Srbskej republike.

Najmenšia vďaka, akú mu za to môžeme preukázať, je udelenie dvoch významných ocenení: Prvým je Zlatý odznak, ktorý spolu udeľujú Kultúrno-osvetová spoločnosť Srbska a Ministerstvo pre diaspóru Srbskej republiky. A druhým, nemenej významným, je listina a plaketa „Pavle Marković Adamov“, ktorú udeľuje Kultúrne cetrum zo Sriemskych Karloviec. Zlatý odznak bol laureátom udelený v Národnom divadle v Belehrade dňa 18. apríla 2012. Udeľuje sa za nezištnú, oddanú a dlhodobú činnosť pri šírení kultúry. Udelenie plakety „P.M. Adamov“ bolo naplánované na rovnaký deň v chýrnom „Karlovskom gymnáziu“ – v ktorom prvými štyrmi riaditeľmi, v rozmedzí rokov od r. 1791 do r. 1825, boli Slováci. Avšak, keďže sa akademik Jankovič kvôli svojim povinnostiam v Slovenskej akadémii vied nemohol zúčastniť na udelení týchto ocenení, táto slávnosť sa presťahovala do nám milej Bratislavy.

Narodený v Považskej Bystrici v r. 1943, Ján Jankovič je ďaleko najproduktívnejším prekladateľom z južnoslovanských jazykov na Slovensku. Doteraz preložil viac ako 150 diel, ktoré boli všetky aj publikované. Ján Jankovič ukončil svoje vysokoškolské štúdiá v Bratislave v polovici 60. rokov, pričom jeho diplomová práca sa zaoberala témou týkajúcou sa srbského romantika Lazu Lazarevića. Vo svojej bohatej kariére sa Ján Jankovič nachádzal na viacerých vžýznamných pozíciách, akými boli miesto šéfredaktora a riaditeľa Vedy – vydavateľstva Slovenskej akadémie vied, resp. vedeckého pracovníka a zástupcu riaditeľa bratislavského Ústavu svetovej literatúry SAV. Od r.1991 Ján Jankovič uverejňuje vo svojom vlastnom vydavateľstve predovšetkým diela z priestoru bývalej Juhoslávie. Preložil takmer kompletného Dušana Kovačevića a prispel k tomu, že Slováci považujú Duška za svojho dramatika. Som presvedčený o tom, že spomedzi všetkých jeho diel je pre srbsko-slovenské vzťahy najvýznamnejšia nedávno publikovaná Jankovičova štúdia „Poézia slovensko-srbskej vzájomnosti 1827 – 1938 – Abecedár pobratimstva“, ktorá sa stane abecedou a šlabikárom našich bratských stykov a vzťahov, bez ktorej nebude možné skúmať túto problematiku.

JánJankovič je laureátom mnohých slovenských a medzinárodných ocenení, a my k tomuto počtu teraz pridávame aj ocenenia zo Srbska.

My dnes máme túto česť, že na tomto svätom mieste – teda v Bratislave, avšak na srbskom území na pôde nášho veľvyslanectva – odovzdáme toto ocenenie človeku, ktorého hlava je na Slovensku, a srdce v Srbsku – akademikovi Jánovi Jankovičovi. Všetko toto robíme v absolútnom presvedčení, že jeho dielo bude roky svietiť ako ohnivko v reťazi slovenskej i srbskej kultúry.